Venezuela by Soňa Petričková
„Ideš do tej nebezpečnej Venezuely? A pracovať zadarmo??“
Tak túto vetu som počúvala celý mesiac před odchodom do mojej vysnívanej krajiny. Vysvetlím teda: raz dávno som zistila, že cestovanie ma robí šťastnou, ale nie len jako turista pozrieť sa na historické pamiatky, ale takisto spoznať kultúru a jako žijú bežný ľudia. Spoznať ich problémy a radosti, čo sú ich hodnoty a čím sa líšia odo mňa napríklad. Zistila som, že organizácia AIESEC ponúka presne to, čo hľadám – rozvojová stáž v krajinách celého světa.
Aby som sa dostala na zahraničnú stáž cez AIESEC, stačilo sa prihlásiť, prejsť selekciami a hľadať si prácu v databáze. Mojou prioritou bola Latinská Amerika, ale Venezuela ma hrozne priťahovala vďaka ich politickej situácii a priznám sa, že sa rada púšťam do nebezpečných dobrodružstiev. Chcela som zistiť, čo je pravdy na tom všetkom, čo sa o Venezuele hovorí. Študenti z organizácie při hľadaní pomáhajú, ale vedela som, že nemôžem byť veľmi striktná při svojich preferenciách, tak som pozerala aj celý svet. Takmer som sa hlásila už na Filipíny, keď mi odpovedali na môj mail z Venezuely – a bolo to tam!
Niekedy koncom mája som teda už sa dohodla s pobočkou AIESEC vo Valencii, že k nim prídem na 2 mesiace pripravovať projekt, ktorý vysvetlím neskôr. Mala som mesiac na vybavovanie všetkého potrebného. Ako prvé som si vybavila teda letenku, pretože čím skôr kúpiš, tým lacnejšia J Najvhodnejšie sa mi zdalo kúpiť si to cez studentagency.cz. Ďalšie nasledovali vakcíny: dostala som na žltú horúčku, čo bolo povinné, a potom som sa rozhodla rozšíriť si svoju obranu na doporučenie doktorky proti dvom ďalším chorobám: meningitída a brušný týfus. Asi to bolo dobré rozhodnutie, keď sa pozerám spätne, pretože som žiadne problémy nemala J Organizácia AIESEC mi pomohla v psychickej príprave na zahraničnú stáž, to znamená príprava na kultúrne šoky, a takisto čo spraviť, ak je nejaký problém, aké sú moje práva a povinnosti a jednoducho všetko potrebné. Preto som sa cítila bezpečnejšie z tejto stránky – takisto som chvíľu bola aktívnou členkou AIESEC, tak som vedela, že sa ani v AIESEC v zahraničí nemusím báť. Čoho som sa ale bála, bola Venezuela. Všade som čítala články, ako tam turistov okrádajú, ako tam zabíjajú, ako tam pašujú drogy a podobne. Aj na stránke Ministerstva zahraničných vecí ČR nedoporučovali cestovať do krajiny (na tej slovenskej písali len, že platí „zásada dodržiavania štandardnej bezpečnosti“). Tak som sa radšej obrátila na spoľahlivejšie zdroje a pýtala sa ľudí, či niekoho nepoznajú, kto by mi vedel dať relevantné informácie. Dostala som plno kontaktov na Čechov alebo Slovákov tam, prípadne ľudí z Južnej Ameriky v Prahe. Informácie som získala, trošku sa ukľudnila a pokračovala vo vybavovaní J Už šlo len v podstate spočítať peniaze, koľko mi treba, vybaviť si poistenie – mala som na platobnú kartu celoročné poistenie a rozlúčiť sa s kamarátmi před odchodom
Prišla som koncom júna do Caracasu, kde ma z letiska hneď vyzdvihli venezuelskí študenti. Bývala som u jedného AIESECára, Luisa, spolu s ďalšou zahraničnou stážistkou, ktorá prišla tak ako ja. Spolu nás bolo 8 zahraničných študentov – 2 z Brazílie, Mexičanka, Grékyňa, dve Číňanky a moja spolubývajúca Poľka. Vďaka životu v rodine som sa naozaj mohla ponoriť do kultúry a spoznať ju z totálneho vnútra. Navyše sme bývali v takej časti mesta, kde nie sú cudzinci, takže za celé dva mesiace som nestretla turistov a cudzincov. Brali nás jako svojich a pokiaľ sme na ulici nerozprávali, tak si ani ľudia neuvedomia, že nie sme Venezuelky. A ďalším plusom rodiny bolo, že sme ochutnali typické jedlá ale aj obyčajné stravovanie v krajine, spoznali sme sa s trávením voľných chvíľ rodiny a skamarátili s množstvom zaujímavých ľudí zo štvrte.
A o čom teda bola práca? Pripravovali sme projekt pre deti v spolupráci s AIESEC Valencia = študentmi z organizácie z univerzity. Projekt PLAN VACACIONAL znamená týždeň s deťmi vo veku od 8 do 12 rokov z chudobnejšej časti mesta. Išlo o to, aby sme im pripravili zaujímavý program od rána do večera, aby sa tieto hyperaktívne latinské deti nenudili a aby sme ich poučili trošku o rôznych kultúrach sveta. Snažili sme sa im trošku rozšíriť obzory a spropagovať štúdium na vysokej škole v budúcnosti. Podporili sme týmto mladých v rozhodovaní o budúcnosti a poradili sme im, ak mali otázky, vysvetlili, čo sa deje vo svete a v našich „svetoch“ doma. Mám dobrý pocit, že som pomohla 25 deťom. Ale je pravda, že štýk práce je v južanských krajinách iný jako v strednej Európe. Takže som si musela dosť na začiatku zvykať na slovíčka „mañana“ a ak bol problém tak vždy „tranquila“. Na konci pobytu som dokonca začala tieto slovíčka používať aj ja J Prvý mesiac bol ale tvrdý – projekt nebol 100percentný, dokonca niektoré parciálne výsledky nedosiahli ani hranicu 50 % a to ma hnevalo. Keď si však ale uvedomíte, že niektoré věci neovplyvníte a v cudzej kultúre to je naozaj ťažké, tak som sa po prvom mesiaci dostala do fáze akceptácie (nie len v rámci pracovnej atmosféry ale celkovo som si zvykla na venezuelskú pohodlnosť a všetky tie maličkosti, čo ma predtým vytáčali) a začala som si užívať svoj pobyt. Projekt bol v podstate úspešný – naučila som sa jednať s venezuelskými firmami, prešla som asi 4 rozhovormi v miestnych rádiách, prezentovala som Slovensko a Česko asi pred dokopy 100 študentmi a žiakmi. Nemám sa na čo sťažovať J
A moje kultúrne šoky, ktoré som spomínala boli spojené hlavne s ich dopravou. To je niečo neskutočné! Za dva mesiace som prežila dve havárie, našťastie obe sme všetci prežili bez nejakých väčších zranení, ale 2 za 2 mesiace? Doma som prežila jednu za 22 rokov! Jazdí sa tam bez nejakých pravidiel – akurát je pravda, že väčšinou aspoň chodia po pravej strane cesty, ale ani to nie je vždy pravidlom. Raz v taxíku som takmer nedýchala. Šli sme v noci veľmi rýchlo, ale keďže ručička, ktorá ukazuje rýchlosť, nefungovala, tak som rada, že to neviem. Zo skúsenosti tipujem 120 km/hodinu. Při tom stihol taxikár asi 4krát telefonovať, napísať asi 2 správy a dokonca chvíľami šiel bez rúk na volante, lebo sa pri telefonovaní potreboval poškrabať…asi rozmýšľal nad niečím. Rozhodne pri predbiehaní to až také vtipné pre mňa nebolo.
A ďalšou vecou typicky južanskou je objímanie, pusinkovanie a celková otvorenosť ľudí. Na začiatku sa na to zvykalo ťažko, hlavne prvý týždeň, keď ma na univerzite študenti nenechali nikdy ani 5 minút samú, pretože vždy sa prišiel niekto ku mne porozprávať a aj ak som sa s niekým rozprávala len raz, to mu/jej nevadilo, aby celé ďalšie dva mesiace sme sa na chodbe v škole zvítali jako najlepší kamaráti. Tak to proste u nich chodí.
A posledná vec, ktorá zarazí každého návštevníka tejto exotickej krajiny je cena benzína. Za celú nádrž sme zaplatili pol eura alebo 15 Kč cca. Takže to sa naozaj oplatí!
Popri práci som mala čas aj na cestovanie, ale musím sa priznať, že v trošku skrátenej podobe. V podstate sme šli sa pozrieť na sever Venezuely – na pláže a na púšť Coro, do hlavného mesta a do prírody. Čo však bolo najzaujímavejšie, bol Angelov vodopád – najvyšší vodopád na svete, takmer 1 kilometer vysoký uprostred Stolových vrchov a dažďových pralesov. Bol to trojdňový zájazd, kde sme jednu noc spali v indiánskej dedine a druhú uprostred pralesa. Zážitok na celý život!
Doma som už takmer dva týždne, ale stále si zvykám. Ako som vravela, južanská pohostinnosť a otvorenosť bola pre mňa zozačiatku problematická, ale ako som si zvykla na ňu, teraz mi to v Európe chýba a pripadá mi, že tu sú všetci chladnejší, uzavretejší a odtiahnutejší. Postupne začínam zas v práci a tiež v škole, tak sa dostanem do starých koľají zas, ale kúsok môjho srdca ostal vo Venezuele.
